Monika Prikkelová: Vogue ťa učí, ako vnímať a prijať samého seba.

Monika Prikkelová je slovenskou priekopníčkou v tanečnom štýle Vogue. Vedie tanečné lekcie a organizuje súťaže, tzv. Vogue bály. Založila prvý česko-slovenský house, House of Velvet a položila základy pre vznik Ballroom scény v Čechách a na Slovensku.

Čo pre teba znamená tanec tromi slovami?

Absolútna sloboda mysle.

Čo pre teba znamená špeciálne Vogue?

Vo Vogueu som si našla určité poslanie. Zistila som, že tancovať Vogue je jedna vec, ale šíriť jeho posolstvo je druhá. Jedno bez druhého mi nedáva už zmysel, čiže sa stala zo mňa vášnivá tanečnica, ale aj vášnivá učiteľka, propagátorka a organizátorka. Veľmi ma teší, keď strhnem niekoho a vidím v ňom to nadšenie, s ktorým som začínala ja. Vtedy mu naposielam videá, rozprávam sa s ním, hovorím mu svoje skúsenosti a dávam triky, čo sa ako dá rýchlejšie naučiť. To sú presne tie momenty, kedy neviem úplne racionálne vysvetliť, prečo robím toľko vecí, keď nie všetko mi prináša peniaze (keďže sa tancom živím).

Ja však viem, že tým budujem komunitu a budovanie komunity je pre udržateľnosť mojej vízie a vášne veľmi dôležité. Vogue mi dal sebavedomie a naučil ma, ako ho zapnúť a vypnúť. A ako ho niekedy zapnúť na maximum, haha. Je to ale proces. Vogue ťa učí, ako vnímať a prijať samého seba. Najprv ale musíš zistiť, kto si a až potom sa môžeš prijať. Takže keby som to mala dať do postupnosti, najprv musíš zistiť kto si, potom to musíš prijať, nech je to akokoľvek kontroverzné (iné než ti spoločnosť hovorí, že je ok). Keď sa prijmeš, taký aký si, príde spokojnosť a s ňou ruka v ruke sebavedomie. Keď prestaneš so sebou bojovať, uvidíš sa v tom lepšom svetle a pochopíš, že je to všetko v poriadku.

Takže Vogue je v hlave. Je to psychológia a hra smysľou podporená pohybom. Preto mne Vogue evokuje absolútnu slobodu mysle. Prestaneš myslieť na to, čo kto od teba chce a rozmýšľaš len o tom, čo chceš ty. Keď sa v tom danom momente rozhodneš byť kýmkoľvek len chceš, môžeš ním byť. My ostatní ťa budeme takého akceptovať.

Aká bola tvoja cesta priekopníčky tanečného štýlu Vogue v „katolíckom“ Slovensku?

Keď som sa začínala učiť Vogue, nemyslela som si, že budem nejakou veľkou aktivistkou. Som typ povahy, že keď ma niečo chytí, nerozmýšľam, idem za tým a prirodzene o tom rozprávam. A tak som svojim nadšením strhla pár jednotlivcov so mnou. Najprv som sa snažila nájsť, kde majú korene ženské pohyby v (streetovom) tanci. Nejak som cítila, že to je to, čomu rozumiem a chcem to vedieť rozvíjať. Narazila som na Waacking a na Vogue. Začala som Waackingom, lebo Vogue tu nikto nerobil. Trvalo až rok, kým som sa dostala na prvý Vogue workshop. Moja túžba naučiť sa ho bola za ten rok taká veľká, že som bola ochotná vycestovať zo dňa na deň hocikam. V roku 2013 som na jednom zahraničnom workshope spoznala Viktora, ktorý ma potešil, tým, že bol Slovák, ale nepotešil tým, že žil vBrne. Ale to nám nestálo vceste. Obaja sme sa nadchli a začali spolu cestovať na Vogue bály (Vogue ball je súťaž v štýle Vogue).

Postupne sme spoznali, že tento tanec Vogue patrí do tzv. Ballroom kultúry a zahŕňa toho oveľa viac, než len tanec. Sú tam kategórie, kde sa súťaží v tom, kto vie lepšie zapózovať, kto má lepší outfit a vie ho lepšie svojou runway chôdzou odprezentovať. Oslavujú sa všetky tvary a veľkosti tela bez ohľadu na pohlavie, a mnoho ďalšieho. Jedného dňa som dostala pocit, že mi už len Viktor nestačí a potrebujem mať okolo seba viac nadšených ľudí. A tak som začala učiť. O ďalšie dva roky na to som dostala pocit, že chcem zorganizovať taký Vogue bál, za akým pravidelne cestujeme do Berlína, aj u nás. Ale vravela som si, že (katolícke) Slovensko na to ešte nie je pripravené. Ale o rok na to som si povedala, že už musím, a keď som spoznala Romana Samotného, organizátora LGBT akcií vBratislave, bolo jasné, že spolu to dáme. A tak od roku 2016 organizujeme raz ročne Vogue bál, Ball of Shame v Bratislave.

Ľudia to prijali super. Nechodí tam nikto, kto tam nechce byť. A my to ani nikomu nenútime. V Ballroome sa vytváraju tzv. Housy. House je skupina, ktorá funguje na princípe rodiny. Aj v Európe sa začali takého Housy postupne zakladať. V roku 2016 sme si povedali, že aj našim študentom chceme priniesť pocit Housu, a tak sme sa s Viktorom rozhodli, že založíme lokálny House of Velvet. A tak som sa stala „matkou“, Viktor „otcom“ a naši študenti sa stali našimi „deťmi“. Odvtedy sa nám pár členov pomenilo, ale ten základ nám drží dodnes a ja sa z toho veľmi teším. Len pre zaujímavosť pomenovali sme sa po zamatovej revolúcii, Velvet revolution. Tanec a aj Ballroom vždy bol veľmi politický. Tak sme si aj my vybrali takýto silný moment na našu reprezentáciu.

Myslíš si, že široká verejnosť vie, odkiaľ vlastne Vogue pochádza a že sa spája s LGBT komunitou?

Nie. Široká verejnosť na Slovensku stále nevie, že existuje tanec Vogue. Ja to s promom Vogueu a svojimi aktivitami navonok nepreháňam a je nás stále málo, tak to trvá. No na druhú stranu musím povedať, že aj vďaka seriálu POSE na Netflixe ľudia zistili, že Vogue, Ballroom aj Vogue bály existujú a že je to hrozne cool. Ale ani to nezaručuje, že vedia, že to existuje aj u nás. Je to pre nás ešte dlhá cesta.

Mojim cieľom momentálne ani nie je silou mocou dostať Vogue medzi širokú verejnosť. Zameriavam sa teraz najmä na LGBT komunitu, ktorá vie oceniť benefity Ballroom kultúry v ich životoch. Popri tom si, samozrejme, promujem bežne seba s tým, čo robím. Mám sociálne siete a najnovšie aj webstránku, kde píšem o Ballroome. Informácie o Ballroome a Vogueu totiž nie sú v slovenčine nikde dostupné. Rozhodla som sa priblížiť túto kultúru Slovákom a Čechom. Spisujem aj základné pravidlá a opisujem súťažné kategórie. Myslím, že to vlastne nie je nikde ani v angličtine spísané. Len sa to traduje a šíri ústnym podaním. Tieto moje aktivity určite zasahujú aj mainstreamových ľudí, ale (zatiaľ) nie masovo.

No musím sa priznať, že mojím tajným veľkým snom je dokázať s Vogueom to, čo sa podarilo na Slovensku s Hip Hopom. Tým myslím, že keď sa niekde povie Vogue, ľudia si budú vedieť predstaviť, že je to tanec, ktorý mimikuje fashion pózy a má veľa pohybov s rukami, patrí LGBT komunite a že je aj u nás.

Ako sa hýbe, nehýbe svet tanca Vogue?

Nech zachovám správne pojmy, „svet tanca Vogue“ nazývame Ballroom. Je to konkrétne Ballroom scéna, komunita alebo kultúra. Ja som aktívne v európskom Ballroome od roku 2013. To bol ten čas, kedy sa bály v Európe len rozbiehali a konali sa 2-3 krát do roka. Postupne stále viac organizátorov volalo Voguerov z Ameriky a tak rýchlejšie pribúdali ľudia, ktorí sa o Ballroom zaujímali. Ja nie som prvá generácia Voguerov v Európe, som asi druhá alebo tretia, no od mojich začiatkov sa veľa zmenilo. Dnes keď niekto chce začať, má väčší a rýchlejší prístup k informáciam. Do roka z vás vie byť super Voguer. Pred koronou to bolo tak, že niekde v Európe sa každý týždeň dial bál. A boli víkendy, kedy sa konalo aj 6 bálov naraz! To je za tých sedem rokov veľký posun.

Vogue sa spopularizoval aj vďaka interpretom, ktorí si začali volať Voguerov do svojich klipov, na koncerty alebo módne prehliadky. Balmain mal pred pár rokmi obrovskú Vogue párty ako fashion show v NYC. Rihanna mala na turné Voguerov. Ale nie, že tanečníkov, ktorí sa naučili Vogue. Reálne undergroundových uznávaných Voguerov na Ballroom scéne. FKA Twigs robí už roky s Voguermi. Minulý rok Sam Smith mal Ballroom ľudí na Brit Awards. Aj prerábky Vogue beatov sa dostali do mainstreamovej hudby. Kim Kardashian mala vo svojej kampani pesničku Work This Pussy, čo je Ballroomová hymna, apod. Posledné roky je dokonca v móde „byť iný“. Módny priemysel hľadá modelov s netradičným výzorom a aj tam si našli Vogueri uplatnenie. Teraz je otázne, či to je len trend, alebo sa to udrží a etabluje. Uvidíme.

Tu musím povedať, že práve tento trend „byť iný“ je asi aj moja nevýhoda. Ja som taký zjav v Ballroom komunite. Ono to vzniklo a patrí LGBT menšine, ale pevnou súčasťou sú aj cis ženy (ženy, ktoré sa narodili a aj sa identifikujú ako ženy). To som ja. Som hetero biela žena, ktorá je štandardne pekná. Považujem sa za peknú. Nie výnimočne, ale veľmi mainstreamovo peknú. Nemám žiadnu anomáliu. Nie som black, gay ani trans. Pre firmy, čo chcú Vogue, nie som v podstate zaujímavá, lebo ničím zvláštnym nevynikám. Ani nemám vzrast modelky, či ostré črty tváre. Takže mňa chcú len tí, čo ma poznajú a chcú ma preto lebo som to JA. Bežným kástingom málokedy prejdem. Môže sa zdať, že som aj pre komunitu menej zaujímavá, lebo nemám silný príbeh (nie som odsúdená spoločnosťou vo svojej krajine pre svoju orientáciu ani pre svoj pôvod). Ale moja sila je zas v tom, že viem strhnúť ľudí mojim nadšením pre vec. Takže ma na scéne rešpektujú.

Keď prichádzate do Ballroomu s rešpektom, budú vás aj oni rešpektovať. Ja aspoň môžem využiť moje „privilégium“ bielej ženy na Slovensku, že ma ľudia počúvajú, čo im hovorím. Keby sa Ballroom snažil spropagovať niekto trans, možno by to trvalo dlhšie, aby ho začali počúvať aj tí mimo komunity… A možno aj áno. Súdim to podľa toho, že Vogue nebol pozitívne vnímaný v tanečnej komunite, kým sme sa mu nezačali venovať ja aViktor Bukový. Viktor nasadil taký level a kreativitu, že nebolo možné ho nerešpektovať. A mňa všetci akceptovali, lebo povedali, že je to sexy a páči sa im to. Dovtedy tým štýlom väčšina opovrhovala a hovorili tomu „ten teplý tanec“. Áno, Vogue je tanec teplých. Ale vžiadnom prípade nemôžeme plošne povedať, že každý, kto tancuje Vogue, musí vyzerať ako teplý.

Koľko Pride pochodov a kde všade si na svete navštívila?

Priznám sa, že mňa vždy desili masové eventy, tak som nikdy nebola Pride-turista. Na tie vBratislave som začala chodiť až v roku 2016, kedy sme tam prvýkrát aj vystupovali s House of Velvet. Odvtedy som bola každý rok. Aj do Košíc som išla.

No nie len Pride je event, ktorý podporuje práva LGBTQ+ menšiny. Vogue bály sú presne takým eventom. Jediný rozdiel je, že sú menej masové a je to forma súťaže. Na bály som sa nacestovala celkom dosť od roku 2013. Buď tam idem zvlastnej vôle súťažiť, alebo ma pozvú ako porotkyňu. Bola som takto na bále v Štokholme, Helsinkách, Berlíne, Amsterdame, Londýne, Ríme, Paríži, Taipei, New Yorku, aj u nás v Prahe, Viedni, Budapešti, Varšave, či v Záhrebe.

Často sa tieto bály konajú s podporou mesta počas Pride mesiacu, tak som zažila pochod aj v Prahe alebo Amsterdame. Priamo v Amsterdame som bola na Milkshake festivale, kde som súťažila na bále a potom s údivom pochodila celý festival. Kto pozná, vie, že je to jeden z najzaujímavejších LGBT festivalov, kde sú pódia s Drag Queens, kolotoče, bizarné vystúpenia a ešte bizarnejšie atrakcie a inštalácie.

Ďalším takým eventom je komerčná svetová spevácka show Eurovízia. Existuje dokonca Eurovízia-turizmus, kedy tisíce ľudí nie len pozerá túto show naživo, ale cestujú do mesta, kde sa práve koná. V ten týždeň tam sú sprievodné LGBT-friendly eventy. Keď bolo svetové finále vo Viedni, vďaka predošlej víťazke z Rakúska. Vystupovala som Vogue v priamom prenose pre Conchitu Wurst, ktorá tam prvýkrát odspievala svoj nový hit. Písal sa rok 2015 a bol to môj zatiaľ asi najväčší zážitok takých rozmerov. Vysielala to aj BBC v 40 krajinách. Mali sme 4 ostré generálky, trénovali sme to denne 14 dní aj s fittingami. Bol to neskutočný zážitok.

Je nejaká značka, prípadne štýl obliekania, ktorým sa vyznačuje tanečník Vogueu?

Vogueri sú väčšinou veľmi štýloví ľudia. Nejakým nepísaným pravidlom je, že sa vždy stretneme v čiernom. To je farba, ktorá nikoho nikdy neurazí. Čo sa týka vzhľadu, tak Vogue tanečník má často kompletný styling, od hlavy po päty. Poznám tých, čo si idú 90s alebo 80s fashion, potom sú tí, čo si idú high fashion a tí, čo nosia maximalistický minimalizmus. Tým myslím niečo ako kolekcie od Yohji Yamamoto. Topánky u nás vedú bagandže alebo teda boots, také armádne topánky na štýl Dr. Martens. Skvele držia členok, aj celkom dlho vydržia, kým sa rozpadnú pod vplyvom nášho tanca. No málokto má priamo Martensky, lebo tie sú príliš ťažké (aspoň tie pôvodné, vraj teraz už majú aj light verziu).

Väčšinou nás ľudia považujú za extravagantných, lebo nosíme výrazné, netradičnejšie strihy, vzory a farby kabátov. Veľa vecí je oversize, alebo zase príliš small size. Môj Vogueový syn nakupuje v sekáčoch v ženskom a detskom oddelení. Meria 185 cm, a vždy si tam nájde superfashion top, ktorý mu sadne ako uliaty a má zneho crop top. Aj legíny si my dvaja požičiavame. Veľkým znakom je teda gender-free móda. Ja sama vlastním veľa mužských kúskov, dokonca v XXL veľkostiach (meriam 164 cm). Moji muži zas majú pár XS dámskych vecí. Viktor, môj Vogueový brat, nájde najlepšie roláky v dámskom oddelení šiat. Ja si zas dám veľké tričko vo veľkosti 5XL a mám super letné šaty. Móda nepozná hranice. Sme to my, kto jej tie hranice určujeme.

Aké projetky/vystúpenia by si v budúcnosti určite chcela zažiť usporiadať?

Korona nám vzala náš plánovaný Vogue bál vBratislave, Ball of Shame. Keďže ho robíme len raz ročne, je to veľká udalosť. Teraz nevieme, či nájdeme náhradný termín alebo ho budeme v tejto veľkosti môcť zorganizovať až na jar 2021. Plánujeme však zorganizovať aj menšie bály, tzv. kiki alebo mini bály v Bratislave, Brne aj v Prahe.

Častejšie organizovať vzdelávacie Vogue víkendy, Intensive Vogue Weekend, myslím tým najmä v iných mestách ako je Bratislava. Východ aj Brno sa na nás už pýtajú.

Čo sa týka mojich osobných plánov, mala som ísť v máji do Ázie učiť a porotiť bál, čo však museli zrušiť. Určite by som si to rada vynahradila a dala workshopovú Asia tour.

A ak sa pýtaš na nejaké väčšie sny, nezaložené na rozbehnutých plánoch, tak by som raz chcela určite byť v nejakej brutálnej kampani pre značku oblečenia alebo topánok. Stále mám na vrchole prianí byť súčasťou alebo urobiť módnu prehliadku s Voguermi pre nejakú značku. V štýle niečo ako bola Savage Fenty show alebo aké robieva Jean Paul Gaultier. Milujem, keď sa spojí fashion a tanec. adidas, Nike aj Urban Outfitter robili teraz krásne kampane s Voguermi. Alebo by som chcela ísť na tour s nejakým interpretom a urobiť mu brutálnu show. No neviem, či je také niečo možné so slovenským interpretom kvôli financiam (v takom rozsahu, aký si ja predstavujem).