Marta Fandlová: Sme prvou generáciou, ktorá vidí dôsledky klimatickej krízy

Kedy si sa začala zaujímať o klimatickú krízu?

Od malička, ale intenzívnejšie som sa začala o klimatickú krízu zaujímať vďaka mojej učiteľke geografie na gymnáziu. Tá precestovala celý svet a rozprávala nám rôzne príbehy o tom, ako nadmerne znečisťujeme oceán plastami či o tom, ako strácame biodiverzitu. Oči mi však otvoril až pobyt na Novom Zélande, kde som študovala po gymnáziu okrem angličtiny aj environmentálnu výchovu.

Čo v tebe zanechalo toto štúdium?

Strávila som tam jedno celé leto, študovala som v maličkej škole v malom meste Whitianga s ľuďmi z celého sveta. Prekvapilo ma, že v rámci výučby naši učitelia neustále prinášali tému klimatickej krízy. Táto téma bola pre mňa pred 5 rokmi nová a vďaka nim som sa dozvedala každú hodinu šokujúce fakty. Som veľmi šťastná, že som tam bola, ten zážitok mi zmenil život.

Čo sa ti páčilo na ich spôsobe výučby?

To, že učitelia k nám pristupovali veľmi priateľsky a s veľkou láskou. Snažili sa nám neustále ukazovať praktické príklady, pozerali sme spoločne dokumenty, skoro každý deň nás brávali po škole von, kde nás učili priamo v prírode o prírode. To bolo naozaj skvelé. Rovnako sa mi páči to, že nás neustále motivovali ku lepšiemu výkonu. Ak sa nám náhodou niečo nepodarilo, napríklad sme pokazili test, tak neboli negatívni, ale hľadali nové a inšpiratívne spôsoby, ako nás môžu tie veci naučiť lepšie. Vždy vo všetkom hľadali aj tie pozitíva.

Je na slovenských školách environmentálna výchova?

Na našich školách nie je povinná environmentálna výchova, čo je podľa mňa veľká chyba. Ministerstvo životného prostredia tvrdí, že zabezpečuje neformálnu environmentálnu výchovu napríklad prostredníctvom Štátnej ochrany prírody, Národného parku ZOO Bojnice či Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva. Témy spojené s ochranou životného prostredia si študenti na slovenských školách pripomínajú aj Dňom Zeme, počas ktorého sadia stromy, či upratujú školské ihrisko. Myslím si, že to nestačí ani stačiť nebude. Nestačí, keď študenti pôjdu na triedny výlet do ZOO – tam sa nedozvedia potrebné a podstatné informácie. Som presvedčená o tom, že študentov musíme učiť základy udržateľného správania, environmentálnej zodpovednosti, základy z cirkulárnej ekonomiky. Mali by sa učiť o klimatickej kríze, znečisťovaní oceánov, problémoch odevného priemyslu či živočíšnej výroby. Ideálne hravou zaujímavou a interaktívnou formou.

Prečo je podstatné zaradiť environmentálnu výchovu do rozvrhu ako právoplatný predmet?

Myslím si, že práve mladí ľudia si uvedomujú klimatickú hrozbu najviac. Sú tejto téme otvorení. Ak chceme zmeniť svet, potrebujeme vzdelaných aktívnych ľudí. To práve môže byť nasledujúca generácia. Veď my, mladí ľudia, sme prvou generáciou, ktorá vidí dôsledky klimatickej krízy na vlastné oči a zároveň poslednou, ktorá s tým niečo môže ešte spraviť. Dávam všetku nádej a dôveru tomu, že my prinesieme tú zmenu. Práve na to, aby sme ju priniesli, potrebujeme informácie a dostatočné vzdelanie. Preto je dôležité dostať túto tému do škôl čo najskôr.

Je environmentálna výchova niekde vo svete už povinná?

Áno, Taliansko sa stalo prvou krajinou na svete, ktorá zaviedla povinné štúdium o klimatickej kríze a udržateľnosti do učebného plánu. Žiaci každého ročníka na základnej a strednej škole sú povinní absolvovať hodinu tohto vyučovania týždenne. Ďalšou krajinou, ktorá zaviedla povinnú environmentálnu výchovu je New Jersey. Stala sa tak prvou krajinou v USA, v ktorej sa táto výučba stala povinnou. Verím, že sa časom budú pridávať aj ďalšie krajiny, ktoré pôjdu aj Slovensku príkladom.

Teda vidíš potenciál najmä v mladých ľuďoch…

Áno, práve v nich a myslím, že je obrovský. Veľa mladých sa stavia zodpovedne ku svojmu okoliu a k prírode. Stále častejšie využívajú alternatívnu formu dopravy, nakupujú sekáčoch, prechádzajú na vegetariánstvo a vegánstvo. Veľmi sa z toho teším a verím, že začnú nás mladých počúvať viac aj lídri a politici, nakoľko tie veľké a potrebné zmeny môžu spraviť až oni, napríklad priniesť environmentálnu výchovu aj do slovenských škôl.

Prispela podľa teba pandémia k záujmu o klimatickú krízu?

Myslím si, že veľká časť ľudí zrazu spomalila a zistila, že sa nemusíme neustále naháňať a že niektoré veci v živote skutočne nepotrebujeme. Začali sme omnoho viac času tráviť v prírode a mám pocit, že sme sa voči nej stali viac empatickí. Verím, že sme počas pandémie pochopili, aké je to žiť v neustálom ohrození a strachu. Predpokladám, že toto obdobie bude pre nás dostatočnou výstrahou a že aj vďaka nemu zmeníme svoje správanie, aby sme o pár rokov nemuseli žiť ešte v horších podmienkach. Je dôležité si pripomínať aj to, že globálne otepľovanie prispieva ku roztápaniu ľadovcov, v ktorých sa nachádzajú rôzne a staré vírusy, ktoré môžu ohroziť ľudský život. Teší ma, že sme sa počas prvej vlny spojili, vzájomne sme si šili rúška a pomáhali si. Verím, že sa rovnako spojíme aj pri téme klimatickej krízy a začneme spoločne konať.

V minulosti si sa venovala vytváraniu obsahu o environmentálnom vzdelávaní pre širokú verejnosť. Akou formou je podľa teba najlepšie komunikovať zelené témy?

Je neskutočne dôležité, aby ľudia, ktorí sa snažia vzdelávať v oblasti životného prostredia, dostatočne tejto problematike rozumeli. Nevzdelaní novinári sa môžu dopustiť veľkých chýb. Preto je potrebné si informácie viackrát overiť, ideálne z viacerých zdrojov. Zároveň je nutné vyvažovať negatívne správy s pozitívnymi. Pomohlo by ponúkať aj konkrétne tipy a triky, ktoré môžeme aplikovať v bežnom živote. A pri komunikácii zelených tém sa treba vyhnúť greenwashingu.

Aké sú najčastejšie hoaxy ohľadne klimatickej krízy?

Medzi tie najčastejšie patrí to, že ľudia nespôsobujú globálne otepľovanie, ale je to prirodzený vývoj Zeme. Rovnako tak ľudia neustále šíria hoaxy o aktivistke Gréte Thunberg. Je toho veľa a s narastajúcim problémom a ľuďmi, ktorí mu nebudú vedieť čeliť, tieto hoaxy a konšpirácie budú pribúdať.

Prečo si myslíš, že si ľudia vymýšľajú fiktívne príbehy o klimatickej kríze?

Podľa mňa sa boja. Boja sa zmeny, boja sa niečoho nového, boja sa o svoje ekonomické alebo osobné záujmy. Myslím si, že je náročné si priznať, že máme problém. Každý problémom čelí inak. Niekto sa s problémom vysporiada tak, že si ho nechce priznať a hľadá rôzne úniky a výhovorky. Je to často ľahšie, ako si priznať problém a hľadať riešenie. Je to však podľa mňa veľmi zbabelá cesta.